Presne tak to je. Život je ako jazda na horskej dráhe. Takmer vždy, keď sa cítim byť príliš dlho šťastná, občas sa až zľaknem, moju úprimnú radosť mi pokazí vedomie, že sa určite prihodí niečo, čo ma veľmi zabolí. Zdá sa totiž, že tak tento život skutočne funguje.
Častokrát sa trápime kvôli obrovskému množstvu vecí, ktoré ale v skutočnosti nie sú vôbec dôležité. Ba dokonca ešte menej, sú to priam zbytočnosti. Čo je na tom celom najhoršie je asi fakt, že práve kvôli týmto maličkostiam sa oberáme o skutočné potešenie a radosť zo života. Keď sa hádame za to, kto nechal na chodbe rozhádzané topánky, alebo za to že váš priateľ zabudol kúpiť chlieb. Jednoducho malichernosti, ktoré dokážu skaziť aj to najväčšie šťastie.
Najhoršie na šťastí a nešťastí sa mi zdá byť to, že šťastie si častokrát zabúdame celkom triezvo uvedomovať. Za to na druhej strane, keď trpíme a sme nešťastní, ba niekedy až zúfalí, svoje nešťastie si uvedomujeme viac ako by sme možno mali. Šťastie je veľmi pominuteľné a niekedy si zabúdame uvedomiť veľmi dôležitú vec, že ho máme a to preto, lebo máme hlavu neustále pod zemou zaťaženú problémami, ktoré v skutočnosti možno asi ani neexistujú, iba si ich sami vytvárame.
Čo to vlastne znamená byť šťastný, alebo mať v živote šťastie? Znamená to mať peniaze, byť zabezpečený a mať istotu, že nikdy v živote nebudeme na dne?
A čo znamená byť na dne? Je dôležitejšie mať priateľov, partnera ktorý vás bezhranične miluje, alebo ide najmä o finančné zabezpečenie a o fakt, že bez neho by sme nemali ani čo jesť a kultúrny spoločenský život nedokázali ani viesť?
Vieme si byť v živote niečím skutočne istý? A ak áno, tak čím? Pravdou je, že by sme sa mali asi spoliehať len sami na seba. Myslím si, že skutočného šťastia a rovnováhy dosiahneme, iba ak dokážeme byť šťastní len tak, sami so sebou, s tým čo máme v nás samých a so svojim sebapoznaním.